Je akože by sa mi postupne vyčísľovala objem vlasov a nemohla som nájsť tlačidlo.
Menej drzania po vysušení. Menej pružnosti pri chôdzi. Menej hmotnosti v ruke, keď si robím copček. Moja kadrovka začala odporúčať „zateľujúce“ produkty ešte v minulom lete. Na jare sa zredušila vrstvy, aby sa zredušila hustota. K letu som každý ráno strávila 40 minút s vlasy, aby som dosiahla to, čo sa kedysi stúpalo samo.
Mám 46 rokov. Moje vlasy boli kedysi to, čo ľudia na mne vnímal v prvom rade. Teraz je to, na čo trávim najviac času, aby som to zakryla. A nakoniec sa to zlomilo vo mne. Mama ma navštívila na týždeň. Stála vo kúpeľni za mňa, zatiaľ čo si sušila vlasy.
Vytiahla ich, preťahovala ich prstami a povedala:
„To sa stalo aj mne v tvojom veku. Nikdy sa to nevrátilo.“
Moja mama za desaťročie prešla od hustých, krásnych vlasov k tenkým, riadkým vlákнам. Zastavila to, aby ich nechávala doležať. V 61 rokoch si kúpila svoju prvú parúku. A pozerala na mňa, akoby sledovala novú scénu zo svojho vlastného života.
Nebola som ochotná nechať, aby to bol môj osud.
Týždenné výskumy mi dali odpoveď, ktorú mi nikdy neposkytol ani jeden lekár.
Nie blogy o kráse. Klinické výskumy. Nemecké a škandinávske štúdie o štrukturálnych zmenách vlasov u žien starších ako 40 rokov. A v jednej zo štúdií sa v hĺbke tagočila veta, ktorá úplne zmenila môj pohľad na to, čo sa deje na mojej hlave: