Je pondelné ráno. Zazvoní budík. Vstaneš sa, položíš nohy na podlahu a postavíš sa na nohy. To, čo ti padá na oči, je to, čo ti chýba – polárminuťové očakávanie, kým sa tvoj chrbtica nepridá. Vyjednávanie sa so svojím telom. Jednoducho si vstala. Jednoducho si sa pohybovala.
Posadnieš sa do auta. Na křižovatke otočíš hlavu, aby si skontrolovala slepé miesto. Pohyb prebehne bez zakaženia. Na to sa neprípravuješ. Neodvádzateš si pomocnením z zrkadiel. Jednoducho si len pozernieš.
O tretej popoludnia si stále sedíš pri stole. Napneš sa, pretože ti to dobre padne. To pálivé pocitok, ktorý sa predtým objavoval po obede a celé popoludnie postupne zosil, teraz zostáva niekde v pozadí alebo úplne zmizne.
Tvoj kolejnica sa pýta, či by si tento týždeň prišla na cvičenie. Povedieš, že áno – a aj tak si to myslíš. Tvoje plecia počas rozcvičenia celý čas fungujú bez toho, aby sa zasekli. Pri druhom cvičení ti nezačneť ztuhovať bedra. Dokončíš cvičenie a cíťš sa uvoľnená, nie ztuhlá.
Sobota. Tvoja vnučka ťa požiada, aby si si k nej posadla na zem a hrali si. Posadnieš sa. Pol hodinu si hrajete. Keď sa postavíš, nemusíš sa ničho držať. Tvoja dcéra z dverí pozernie a nič nehovorí – ale na jej tvári vidíš, že si to všimla.
Odchádzaš o päť. Tvoj manžel spomína plány na večeru. Tvoja dcéra volá ohľadom víkendového výletu. Obidvom povieš, že áno. Nie preto, že by si sa namáhala, ale preto, že ti zostalo ešte energie.
Nie si dvadsaťpäťročná. Nie si bezbolestná tak, ako si to boli pred kancelárskou prácou. Ale propast medzi tým, čo tvoje telo vie, a tým, čo od teba tvoj život vyžaduje, sa zúžila až tak, že o nej už nepremýšľaš.